Po desiatich minútach už ma - obutú len v drevákoch - riadne studia pršteky na nohách. "Jémine, šak je pondelok.", informujem v popude náhleho poznania pobavené osadenstvo. Zosúvam sa hlbšie do - inak dosť zákernej - stoličky na kolieskach a s nesmiernym žiaľom beriem späť všetky reči o citlivkách - ale len tak pre seba, vlastne teraz už aj pre vás. Nuž, pondelňajšie zimné rána bývajú v podkroví tejto budovy.. no, povedzme, že svieže.
Rozmýšľam nad tým, ako sa postaviť k tejto situácii. Vlastne nad tým rozmýšľam po prvý krát odkedy začala zima. Asi som bola príliš zamestnaná image-om "zimného tvora" (to som vraj preto, že ženy majú pod pokožkou vrstvu tukových buniek a muži nie - hej, šak ženám pre radosť :)). V každom prípade, keď vidíte takých úžasných kolegov ako mám ja (to nie kvôli karme - tento článok je pre vás chlapci) zababušených do vetroviek, čiapok či šálov, jednoducho vám to nedá.
Takže, naša situácia: V kuchynke je teplo a každý si obtáča skrehnuté prsty okolo teplučkej šálky čaju alebo iného, dostatočne tepelne upraveného moku (tým môžem myslieť jedine kávu, sirup sme skúšali zaliať prevretou vodou len raz :). Je to vlastne lesná pohoda. Už len krb v rohu a diviačia koža na stene - čistá romantika. Skúste pospomínať na svojich starých rodičov. Teda moja babuška mi veľakrát rozprávala, ako ešte do školy museli ako malé deti chodievať pešo do susednej dediny, každý s jedným polienkom na motúzku, aby mali čím zakúriť v piecke. No a ak si vezmeme paralelu s našim pondelkovým ránom, tak predstavme si ich školu. V pondelok je totálne premrznutá a ja si ešte živo pamätám ako dlho trvalo, kým sa pieckou vykúrila jedna malá izbietka na chate túto zimu (a to bolo už po dlhých rokoch globálneho otepľovania :) - to bol žart)... Neostáva mi, než uzavrieť, že sa máme fajn. Ak nám je zima, nikto nás nenúti pracovať nad naše sily. Máme miesto, kde sa môžme zohriať. Ľudí, ktorým sa môžme sťažovať a máme aspoň dobrý pocit, že oni majú zlý (konkrétne majitelia budovy) a možno sa trocha snažia to aj napraviť, napriek tomu, že to ešte koncom januára nie je cítiť...
Už len z úcty k mojim predkom sa nemôžem sťažovať a nenechám sa znechutiť. "Bohatý nie je ten, čo má veľa, ale ten, ktorému stačí málo." Ja dúfam, že raz budem vééľmi bohatá. A kiež by sme boli všetci..
